Rímski legionári boli svojho času najsilnejšou armádou sveta. Výber mužov do nej však podliehal veľmi prísnym kritériám, rovnako ako ich veľmi neľútostný a drsný výcvik, ktorý by dnes žiadny muž nezniesol. Ako boli cvičení rímski legionári?
Rímska ríša bola známa svojou vojenskou silou a jej vojakom sa hovorilo legionári. Tí boli vďaka ich sile, oddanosti, disciplíne, a hlavne neľútostnému výcviku obávaní v celom starovekom svete. Ako ale skutočne vyzeral výcvik rímskeho legionára? Odpoveď vás možno prekvapí.
Čo všetko predchádzalo štvrť storočia kariéry
Výcvik rímskeho legionára bol prísny a vyčerpávajúci. Od okamihu, keď mladý muž vstúpil do výcvikového tábora, bol vystavený mnohým fyzickým a psychickým výzvam, ktoré ho mali pripraviť na bojový život.
Muži pritom museli byť vysokí aspoň 168 cm, zdraví, fyzicky zdatní a museli byť občanmi Rímskej ríše. Keď sa chceli stať legionári, museli najprv doslova prežiť prvé štyri mesiace na skúšku, potom zložili prísahu vernosti a boli potetovaní, aby sa dali ľahšie identifikovať. Ani vtedy ale ešte neboli vojakov. Stáli iba na začiatku kariéry, ku ktorej sa upísali na dlhých dvadsaťpäť rokov. Najúspešnejší v nábore boli muži z vidieka, ktorí boli fyzicky zdatnejší.
Čo museli legionári splniť
Ako prvý krok vo výcvikovom procese bola testovaná fyzická kondícia každého budúceho vojaka. Od legionárov sa očakávalo špičkové zdravie aj kondička, museli byť schopní pochodovať na dlhé vzdialenosti s ťažkým vybavením a vydržať bojovať celé hodiny.
Na to, aby všetko plnili a dostali sa na požadovanú úroveň, boli regrúti podrobení radu brutálnych cvičení, medzi ktorými vynikal tzv. „beh s bremenom“. Regrúti museli nosiť ťažké závažia na dlhé vzdialenosti, niekedy aj niekoľko hodín v kuse, aby posilnili svoju silu, vytrvalosť a tiež psychickú odolnosť.
Ovládnutie umenia boja
Ďalším kľúčovým aspektom výcviku rímskych legionárov bolo dokonalé ovládnutie zbraní, a to nielen jednej. Regrúti dostávali výcvik v používaní rôznych zbraní, museli ovládnuť meče, kopije a oštepy, učili sa tiež účinne používať štíty a brnenia. A všetko museli samozrejme pravidelne skúšať v praxi, takže sa často stretávali vo fingovaných bitkách. Bitky boli koncipované tak, aby simulovali skutočné bojové situácie a preverili zručnosti a schopnosti regrútov.
Okrem fyzického výcviku sa rímski legionári učili aj dôležitým zručnostiam, ktoré potrebovali, ako bolo potrebné inžinierstvo a opevňovanie. Tieto schopnosti boli kľúčové pre úspech rímskych vojenských ťažení, pretože umožňovali armáde rýchlo a efektívne stavať opevnenie.
Disciplína nadovšetko
Najnáročnejším aspektom výcviku rímskych legionárov však bola disciplína, a práve vďaka tej bola armáda taká obávaná. Od legionárov sa očakávala úplná poslušnosť voči veliteľom a úplná oddanosť, samozrejme akákoľvek prípadná neposlušnosť bola tvrdo trestaná.
Za trest boli regrúti často vystavení dlhým obdobiam izolácie a deprivácie, čo bol práve prostriedok na nastolenie disciplíny a poslušnosti.
Celkovo bol výcvik rímskych legionárov krutý a náročný proces. Vyžadoval takú fyzickú a psychickú odolnosť, akú by dnes vydržal len málokto. Tí, ktorí výcvik prežili a stali sa legionári, však dosiahli vytúžené odmeny. Boli súčasťou jednej z najobávanejších armád v dejinách a ich schopnosti a zručnosti získali rešpekt v celom starovekom svete. Navyše si po skončení služby žili veľmi dobre a luxusne a poberali doživotnú rentu. Samozrejme len tí, ktorí sa toho dožili.
Každá légia mala v približne 5 000 mužov a po uplynutí služby ročne odchádzalo do výslužby v priemere 120 veteránov. Na ich doplnenie, a ako náhrada za prepustených, zranených a preložených bolo potrebných asi 250 nových regrútov ročne.
Zdroje: short-history.com, www.bbc.co.uk, historycooperative.org
